Alica

Alica díky podpoře z Udělej krok realizovala výstavu fotografií pořizovaných během panických atak na analogový fotoaparát. Vernisáž pojala jako destigmatiční odrazový můstek a následovaly další aktivity, které nakonec vyústily v projekt tetovaček „náplast na duši“. Ty nesou hesla, které mohou člověku pomoci snáze překonat špatné stavy.

2022

Ďalšia časť príbehu sa začala písať počas úplného lockdownu, medzi štyrmi stenami bratislavského bytu. Autorka projektu Náplasť na dušu pôvodne uvažovala o drobnosti, ktorá by jej pomohla upokojiť sa a lepšie spracovávať úzkosti, ktoré sa pod vplyvom pandemickej situácie stupňovali u mnohých z nás, vrátane nej. “Pôvodne som sa len hrala so slovíčkami, skúšala si ich opakovať, písala som si po rukách a sledovala som, ako moja úzkosť reaguje. Zafungovalo písané slovo na koži. Začala som hľadať krajší a elegantnejší spôsob, ako tieto heslá dostanem-pretavím na kožu. Vyhrala forma dočasnej tetovačky.”

 Autorka si čoskoro uvedomila, že má nápad, ktorý má verejnoprospešný potenciál. “Keď to funguje na mňa, prečo by to nefungovalo aj na iných ľudí?”

A tak začal proces realizácie. Onedlho vznikol prvý grafický návrh, nápad sa pretavil do formy dočasných tetovačiek a už zostalo len nájsť tlačiara, ktorý by bol ochotný tlačiť v nižšom náklade ako je 1000 kusov. “Nikdy by mi nenapadlo, že zohnať tlačiara môže byť tak nesplniteľná úloha. Budget bol zjavne malý, tlačiari len nejasne odhaľovali kvalitu svojich výrobkov a ja som mala pocit, že to nikdy nedotiahnem do konca. Až neskôr som si uvedomila ako náročný proces som absolvovala. Nie je vôbec jednoduché pretaviť svoje sny do reality.”

Našťastie sa príbeh Náplasti na dušu neskončil hneď na začiatku, a tak ako v minulosti autorke pomohlo obrátiť sa na neziskovú organizáciu z Čiech. Projekt bol podporený neziskovou organizáciou Dávam židli do kruhu a odobril ho Národní ústav duševního zdraví. Je paradoxné, že slovenský tvorca nenájde podporu doma, ale u susedov-bratov Čechov.

Dnes nájdete Náplasť na dušu na Instagrame: naplastnadusu . Stačí ak autorke napíšete správu a takmer ihneď sa Vám bude venovať. Projekt spolupracuje s rôznymi inštitúciami zaoberajúcimi sa duševným zdravím, či už školskými psychológmi alebo terapeutmi pre dospelých.

2020

Minulý rok som bola v kampani Udělej krok a podarilo sa mi zorganizovať destigamtizačnú výstavu s názvom O záber ľahšia. Na vernisáž prišlo cca 80 ľudí a dodnes dostávam pozitívne ohlasy. Postupne moja snaha prerástla do záujmu väčšej skupiny ľudí a dnes už oficiálne máme požiadané o založenie občianskeho združenia. Plánujeme workshopy, ďalšie výstavy a mnoho iných aktivít, ktoré by mohli pomôcť ľuďom, ktorí s niečím vnútri zápasia a ktorým duševné zdravie nie je ukradnuté.

2019

O záber ľahšia-Môj príbeh

Moja terapeutka raz nonšalantne prehodila: „Existuje veľmi tenká hranica medzi kreativitou a šialenstvom, medzi genialitou a spoločensky neakceptovanou nenormalitou.“ A že mala pravdu. Jimi Hendrix, Kurt Kobain, Janice Joplin by neboli bývali vytvorili také majstrovské hudobné diela, keby ich nehnala tvorivá sila prameniaca z utrpenia. Ani Salvátor Dáli by nevyhlásil jeho známe: „Don’t do drugs, I am drugs,“ ak by bol úplne v pohodičke. Podobné dve strany mince má aj môj príbeh. Keby som neprežila detstvo, aké som prežila, nestal by sa zo mňa tak vnímavý a empatický pozorovateľ a pravdepodobne by ma nemalo čo inšpirovať k tvorbe. Nemala by som ale ani úzkosť.

Fotografia do môjho života vstúpila asi pred piatimi rokmi, keď mi ocino daroval jeho starý analógový fotoaparát. Začala som len tak bezducho cvakať navôkol, ale akosi som nevedela nájsť ten správny tvorivý prúd, zmysel, niečo čo by ma napĺňalo. Onedlho môj brat tragicky umrel a ja som sa ocitla v emočnom bloku, vo vlastnom väzení. Takéto traumy mozog jednoducho na čas vytesní, aby sa naozaj neprehrial. Neskôr sa môžu stať katalizátorom tvorby, akýmsi ventilom emócií. Ja som taký ventil tiež objavila. Začala som fotiť samú seba v tých najintímnejších situáciách, ktoré mi prichádzali do života. Panické ataky, zrútenia, pocity beznádeje, zúfalstva, viny, vnútorné konflikty… Môj život bol vždy ako jazda na horskej dráhe, takže som sa mohla spoľahnúť na dostatok materiálu. Prinášalo mi to úľavu. Jemné vychýchnutie a akýsi prapodivný pocit ľudskej hodnoty.

Po pár rokoch sa fotografie nakopili a pod vplyvom záhadných, ak chcete osudových okolností vznikla idea vlastnej výstavy. Ďakujem ľuďom, ktorí vo mne videli potenciál vo chvíľach, keď som sa najviac nenávidela. A tak ako to už na tomto svete býva, raz si hore, raz si dole, opätovne ma paralizovala úzkosť. Niekedy vo februári. Nasledovala výpoveď v robote, návrat k rodičom, nespavosť, neustály kolotoč myšlienok v hlave. Asi po mesiaci doma som narazila na výzvu Green Doors Udělej krok. Vyskúšala som, bola som naivne, detsky úprimná a vyšlo to. Vlastne konečne som sa nemusela štylizovať do nejakej pobody, mne nevlastnej. Veľmi ma to povzbudilo a vzpružilo. Ďakujem za to, čo robíte, meníte svet. A so zásluhou vás a mnohých úžasných ľudí okolo mňa, všetkých pozývam na vernisáž výstavy s názvom O záber ľahšia, ktorá sa bude konať X.10.2019, v priestoroch experimentálnej galérie Atom na Trenčianskej ulici 53/B v Bratislave.