Alica

O záber ľahšia-Môj príbeh

 

Moja terapeutka raz nonšalantne prehodila: „Existuje veľmi tenká hranica medzi kreativitou a šialenstvom, medzi genialitou a spoločensky neakceptovanou nenormalitou.“ A že mala pravdu. Jimi Hendrix, Kurt Kobain, Janice Joplin by neboli bývali vytvorili také majstrovské hudobné diela, keby ich nehnala tvorivá sila prameniaca z utrpenia. Ani Salvátor Dáli by nevyhlásil jeho známe: „Don’t do drugs, I am drugs,“ ak by bol úplne v pohodičke. Podobné dve strany mince má aj môj príbeh. Keby som neprežila detstvo, aké som prežila, nestal by sa zo mňa tak vnímavý a empatický pozorovateľ a pravdepodobne by ma nemalo čo inšpirovať k tvorbe. Nemala by som ale ani úzkosť.

Fotografia do môjho života vstúpila asi pred piatimi rokmi, keď mi ocino daroval jeho starý analógový fotoaparát. Začala som len tak bezducho cvakať navôkol, ale akosi som nevedela nájsť ten správny tvorivý prúd, zmysel, niečo čo by ma napĺňalo. Onedlho môj brat tragicky umrel a ja som sa ocitla v emočnom bloku, vo vlastnom väzení. Takéto traumy mozog jednoducho na čas vytesní, aby sa naozaj neprehrial. Neskôr sa môžu stať katalizátorom tvorby, akýmsi ventilom emócií. Ja som taký ventil tiež objavila. Začala som fotiť samú seba v tých najintímnejších situáciách, ktoré mi prichádzali do života. Panické ataky, zrútenia, pocity beznádeje, zúfalstva, viny, vnútorné konflikty… Môj život bol vždy ako jazda na horskej dráhe, takže som sa mohla spoľahnúť na dostatok materiálu. Prinášalo mi to úľavu. Jemné vychýchnutie a akýsi prapodivný pocit ľudskej hodnoty.

Po pár rokoch sa fotografie nakopili a pod vplyvom záhadných, ak chcete osudových okolností vznikla idea vlastnej výstavy. Ďakujem ľuďom, ktorí vo mne videli potenciál vo chvíľach, keď som sa najviac nenávidela. A tak ako to už na tomto svete býva, raz si hore, raz si dole, opätovne ma paralizovala úzkosť. Niekedy vo februári. Nasledovala výpoveď v robote, návrat k rodičom, nespavosť, neustály kolotoč myšlienok v hlave. Asi po mesiaci doma som narazila na výzvu Green Doors Udělej krok. Vyskúšala som, bola som naivne, detsky úprimná a vyšlo to. Vlastne konečne som sa nemusela štylizovať do nejakej pobody, mne nevlastnej. Veľmi ma to povzbudilo a vzpružilo. Ďakujem za to, čo robíte, meníte svet. A so zásluhou vás a mnohých úžasných ľudí okolo mňa, všetkých pozývam na vernisáž výstavy s názvom O záber ľahšia, ktorá sa bude konať X.10.2019, v priestoroch experimentálnej galérie Atom na Trenčianskej ulici 53/B v Bratislave.

Skills:

Leave a comment

Please wait...